Kedysi- Otčenáš

Takto som písala v 15-tich :)

Kedysi, keď ľudia ešte vedeli jesť a piť, keď ešte prosili či modlili sa, poznali pokoru, hoci to už nebolo také ako sa teraz zdá... som čakala na zastávke. Ťažko vysvetliť prečo... možno preto aby sa stalo to, čo sa malo stať. Alebo preto, že mi mal ísť autobus. Hoci som mohla čakať inde, v parku poblízku, rozhodla som sa stáť tam, v prítmí mosta, ošľahávaná vetrom a jemnými kvapôčkami kyslého dažďa. Cítila som sa ako v jednej zo starých hier, je po konci sveta, všade hmla, oblohu už dávno ani nevidno a aj keby ju na chvíľu bolo možné zahliadnuť, určite by si toho nik nevšimol... Myšlienky ľudí sa prispôsobovali počasiu, melanchóliu bolo cítiť z každej strany. Striedavo sme všetci počuli mrazivý smiech znudenosti a beznádeje no nikto sa neodvážil mu vzoprieť. Strach a všetko zbabelé sa v nás znásobovalo plynúcimi minútami jednotvárnych dní. 

Tento koniec sveta sa ma však netýkal, veď už toľkokrát tu bol, že keď počet koncov sveta prekročil hranicu 1000, len blázni pokračovali v počítaní, ostatní si hľadali iné zábavky. Ja žijem vo svojom dokonalom, nemenej reálnom svete. 


Tam pod mostom bol deň, a predsa keby niekto tvrdil, že je hlboká noc, málokto by namietal...  

Pozorujem ľudí okolo. Ktovie či aj oni počuli o ďalšom konci sveta ktorý má prísť za hodinu. Či ich to vôbec zaujíma, či to ich denný plán nejako zmení... Či mám právo alebo nebodaj povinnosť im to pripomenúť.

Po schodoch vedúcich k zastávke prichádza ďalší člen tichej spoločnosti. Pousmejem sa, ale len mierne, aby si toho nik nevšimol. Má pekné náušnice, trocha orientálne, dlhšie, s malinkými zelenými kamienkami. Zvláštne, ale z jej tváre už vo mne zostal len akýsi príjemný pocit. Ako si ju tak obzerám... Hľadím jej do očí, aj ona mne. Človek sa v takej situácii odvráti, a tak čakám, že to spraví aj ona, nie? Nie. Pozerá mi priamo do očí bez strachu, skôr zvedavo, šibalsky, nedbalo, a predsa vážne, akoby bádala po niečom hlboko vo mne...cítim sa zaskočená. Niekto do mňa vidí. Neviem, či to mám dovoliť alebo radšej uhnúť pohľadom. Chvíľu som sa nechala čítať, lebo je to nádherný pocit, keď človek vyloží všetky svoje myšlienky a ten druhý pritom neodvracia pohľad ale len ticho načúva... a nesúdi. Po dvoch sekundách som to nevydržala. Moja nedôvera a strach ma donútili sa odvrátiť od tejto pozoruhodnej ženy. Tvárila som sa akoby sa nič nestalo, no stalo sa viac ako som si dovolila priznať.  

Je všetko len náhoda?

Môj autobus neprišiel. Vlastne, aj tak som sa chcela prejsť.

Kráčam schodami zo zastávky smerom na most, nevedomky krčím, skladám svojho otčenáša vo vrecku. Už už ho idem roztrhnúť, keď mi napadne, že by som si mala overiť, čo vlastne ničím. Vtom mi do myšlienok vbehne malý, sotva 5 ročný chlapec, biely ako stena, s veľkými hnedými očami a strapatými havraními vlasmi. Vlastne, ja narazím doňho... Snažím sa vyzerať urazene, veď sa mi pletie pod nohy. Neuvedomuje si snáď, že my veľkí ho nemusíme hňeď zbadať? Tvári sa veľmi dôležito, keď sa obíma s malým približne rovnako starým dievčatkom. Asi na nich až príliš zazerám. 
Dlhovlasé dievčatko odchádza.
-Kam sa tak plašíš? Prečo sa nepozeráš na cestu?- vyčítavo na mňa zazrie a zažmurká detskými očami a hlasom tváriacim sa, že je starší... áno, hneď znie staršie, tak o 2 mesiace. 
Ešte stále naňho hľadím a nevychádzam z údivu. Dnes veľa detí na ulici nevidieť. Domov -ak nejaký majú- sa z ulice už zväčša nevrátia. Po chvíli neprítomne odpovedám: „Neviem, prepáč, dúfam, že som vás nevyrušila. Nechcela som, len som sa vyhýbala pľuvancom na zemi.“
-Je veľmi nesmelá.
-To dievča?
-Áno, moja žena.
-Ako??? – Neverím vlastným ušiam, i keď dnes je už asi všetko možné. „To je nejaká hra?“
-V podstate. Na otecka a mamičku.
-A čo robíte? 
Prekvapene na mňa pozrie: „Obliekame bábiky, pijeme čaj. Ale to nie je hlavné, ty skutočne nevieš, čo robia ľudia spolu? Žijeme spolu.“
-A kto vymyslel tú hru? Načo bábiky?
-Už ani neviem. A oblikame.. no predsa aby sme sa raz vedeli postarať o dieťa, prax.
-Dieťa?
-Čo nevieš, čo je dieťa? Ja som dieťa, ty už len čiastočne a tí ostatní... deťmi boli kedysi.
-Keď si dieťa načo ti bude ďalšie? Myslím, že sa nesprávaš ako správne dieťa.
-Žiješ vo svete dávno zničenom. Never v naivnosť a bezmocnsť, možno ešte zvyšky nevinnosti, ale aj tá sa z nás už vytráca. Dnes sú deťmi tí, čo veria. V lásku, život. Tí, čo ešte vidia posledné záblesky nádeje, dobra v ľuďoch. Priznajme si, veríme v to obaja. Vidím to na tebe, inak by si tu nestála.
-Máš ju aspoň rád?
-Krásne sa usmieva, jedna z mála, čo to ešte dokáže. Ale nerozprávame sa. Už pôjdem, musím pokosiť trávnik.
-Nerozprávate? Počkaj, prečo? Máte trávnik?
-Nerozprávame, lebo niet o čom. Svet je príliš krutý, na opísanie tohoto všetkého niet slov a na to krásne slová netreba. Ak aj niekedy slová boli, ľudia ich už iste zabudli. Žijeme spolu, to ti nestačí? Necítime sa tak sami, opustení. Máme spoločný trávnik, prechádzame sa po ňom bosí. 
A nemala by si trhať otčenáša, môžeš ho ešte potrebovať. Mnohým už zachránil život.

Odchádza.

Chcela som sa ho ešte veľa spýtať... zvláštne dieťa. Dnes nejako skoro dospievajú.