Zem je už ďaleko

Kráčam dimenziami. Nocou i dňom a všetkými ročnými obdobiami. Tvárim sa, že vietor je proti mne. Ovieva moju tvár ale nemôže sa ma dotknúť. Necítim bolesť, vôňu, teplo, rannú rosu alebo nenávisť. Obklopuje ma vesmír zo všetkých strán. Prechádza mnou, som jeho súčasťou.

Duše ma volajú, ich telá sa ma obávajú. Jednu chvíľu ma objímajú a inú zas zatracujú. Som nenávidená, preklínaná a predsa... Jedine tí, ktorí dlhé roky trpia obklopení belobou a krvou ma poznávajú, vítajú a nesúdia. Ich pokora a čakanie ma dojíma. Denne nad nimi sedávam. V spánku k nim prehováram. Kto z vás ma dnes volá? Prečo ma voláš zbytočne? Tvoje slová klamú ale duša je nezlomná. Nájde si cestu, len ešte počkaj, chvíľu.

V očiach sa jej vlnia... slzy. Smrť, si nádherná. Tvoja alabastrová pleť a vlasy tmy- kde končia? Rozopí ich snáď deň? Ľudia sa ešte budú predbiehať v rade na dotyk tvojich pier...
Odrážam tvoje najhlbšie obavy, som tvoje zrkadlo. Málokto vidí to, kým skutočne som.
Vidíš len svoj vlastný... strach. Objímam ťa a ty sa vzpieraš. Spievam ti, no ty kričíš. Načúvaj sonáte, harmónii a kráse. To ti ponúkam. Oslobodím ťa od tela, keď už nemáš úniku. Strácaš sa? Som tu, ale mojou pomocou neplytvaj.

Aké to je zabudnúť kým si a denne vzývať smrť? Som uctievaná v nenávisti. Neviditeľná a všadeprítomná.

Som v tebe až kým ma prestaneš ...potrebovať...