Rozprávka pre deti, ktoré dospeli

Pre tých, ktorí sa niekedy cítili zlomení:)

Za siedmimi horami a siedmimi dolinami, v chlade na divokom severe žil si staručký, zato však silný a neoblomný Mrázik...

Tento Mrázik miloval prírodu a všetky jej podoby. Aké však bolo jeho utpenie keď skutočné kvety vädli a lúky hnedli po jeho príchode. Tak ich aspoň maľoval, preháňal sa búrlivou nocou a rukou šialeného umelca prechádzal oknami ľudských obydlí. Bol to veľký umelec a cestovateľ, tento mrázik, no málo obľúbený a celkom nepochopený.
Z toľkej osamelosti mu postupom času zmrzlo a zatrpklo srdce a nebolo nikoho kto by mu ho znova oživil. Zabil mnohokrát bezbranné vtáčatá, keď sa k nim do hniezda nečakane chladnou nocou priplížil. Necítil ľútosť ani smútok, už nič necítil...
„Mrázik, mrázik povedže mi..“ spievala si naobliekaná starenka keď kráčala hlbokým snehom po poli. „Mrázik, mrázik, povedže mi... kdelen je môj deduško, nebohý, zosnulý?“ A slzy jej tiekli po lícach, a aj by boli zamrzli keby neboli plné soli smútku. Vietor zavial túto pieseň ďaleko. Hneď ako ju začul Mrázik, pomaly a neveriac sa priplížil. Už dlho nikto takto zúfalo nevolal jeho meno, nik ho nepotreboval... Škodoradostne si v hlave premietal rôzne plány útoku na túto starenku. Avšak keď sa po dlhej ceste k nej priblížil a obletel ju, na plány zrazu zabudol. „Tak tu si Mrázik, si rýchly,“ usmiala sa starenka a vrásky pod očami sa jej prehĺbili. „Už som ťa čakala.“ Šeptla si pre seba a zasunula ruky hlbšie do vreciek. „Deduško mal veľmi rád zimu, ako sa mi tam hore má? Verím, že je v chladnej časti nebíčka.“
„Nebojíš sa ma?“ skočil jej do reči hlbokým hlasom mrázik, „mala by si sa lebo ja nepomáham nevdačným ľudským bytostiam“
„Veruže sa ťa nebojím, mrázik, veď celý život sme tu žili popri sebe a ani sme si veľmi neubližovali. A ak ma pošleš za deduškom aspoň mi menej smutno bude, tak veru.“
Mrázik bol zaskočený, možno i trocha nahnevaný, z nedostatku rešpektu.Časom si však túto starenku veľmi obľúbil.
Veľakrát jej maľoval kvety a steblá trávy na okno, aby ju ráno potešil. Len susedia nechápali tie dlhé zimy.

Keď sa mu jeho srdce takmer úplne rozpustilo a začal vnímať, aké to je mať rád... starenka ho opustila. Pripravovala ho na túto chvíľu. Často mu vravievala nech znova nezatpkne, keď tu ona už nebude. Až teraz prišiel na to, aké je stratiť niekoho, na kom mu tak záležalo.
A jeho srdce úplne skamenelo. Trpko oľutoval, že dovolil ľudskej bytosti, aby ho takmer celého roztopila, aby cítil radosť, no i tú zdanlivo nekonečnú bolesť a prázdnotu, ktorá ostala po milej starenke...
Dodnes ho môžme vídať ako sa bezducho preháňa spiacou krajinou a hľadá svoju starenku.


A tak milé deti, nesúďte nášho Mrázika, keď vám je zima, alebo keď sa vám zdá byť nespravodlivý... je len zaslepený svojim smútkom, zo straty blízkeho.